Čo sa skrýva za oficiálnou výrobou chleba?

V čase, keď sme prevádzkovali pekáreň, som sa na sociálnych sieťach stretávala z otázkou: „Koľko si mám pýtať za kváskový chlieb, keď ho predávam?“ Väčšinou sa debatujúci delili na dve skupiny: 

• na tých, ktorí si myslia, že bochník sa dá vyrobiť za pol hodinu čistého času a 
• na tých, ktorí do ceny počítajú aj opotrebovanie rúry, či cenu ošítky.

Podľa našej legislatívy je však pomaly potrebné mať oficiálnu prevádzku, aj keď chcete susede doniesť vlastnoručne upečený koláč…

Rozhodla som sa preto priblížiť čitateľom, čo sa schováva za oficiálnou prevádzkarňou, v tomto prípade pekárňou kváskového chleba. Rozdelila som to na tri fázy.

Fáza číslo 1 alebo Mám nápad, že chcem pekáreň

• Nájdem si vhodné priestory. Ideálne nová budova alebo budova, ktorá bola pekárňou. Ak takú nenájdem, budem musieť zmeniť účel stavby (napr. z autoservisu na pekáreň). Okolo budovy musí byť trocha priestoru, lebo určite budem potrebovať parkovacie miesta.
• Predbežne obehnem susedov, či by s pekárňou súhlasili.
• Dám žiadosť na elektrárne, či sa dá navýšiť elektrický prúd kvôli vysokému odberu pecí (predpokladám, že nebudem používať plyn).
• Zbehnem na „územné plánovanie“, či v danej lokalite môže pekáreň vôbec byť.
• Zistím, či mi vodárne dovolia pekáreň kvôli odberu vody, prípadne odpadom.
• Spravím si predbežný plánik pekárne (ak priestory pekárňou nie sú) a na „hygiene“ predebatujem môj zámer.

Ak sa všetko predbežne podarí, priestory si prenajmem alebo kúpim a idem na oficiality.

Fáza číslo 2 alebo Staviam a papierujem

Mám priestory.

Predpokladám, že existujúcu pekáreň sa mi nepodarí zohnať. Ak robím budovu nanovo, potrebujem všetky papiere, ako keď staviam dom a ešte trochu navyše. Ku koncu to bude niekoľko kilogramov papiera. Ak idem budovu prerábať, čaká ma minimálne stavebné povolenie a po úpravách kolaudácia.

Ak nebudem vo výrobe používať plyn, stačí mi projekt stavbársky, elektrikársky, voda, kúrenie, zdravotechnika. Postupne spoznám niekoľko desiatok ľudí na rôznych inštitúciách: vodárne, elektrárne, architekti, životné prostredie, mestský a stavebný úrad (tu je viacero oddelení), „hygiena“, „veterina“, „hasiči“, BOZP, cestná správa, susedia kvôli súhlasným podpisom a kvôli prípadným súbehom sietí opäť vodárne, plynárne, elektrárne, banky, mobilní operátori atď. atď.

Pomedzi to prerábam priestory na vyhovujúce, obieham stavebniny, naháňam majstrov a robotníkov, čakám na schválené žiadosti, zasadnutia úradov… Pár ľudí z úradov sa príde pozrieť, či je všetko podľa papierov.

Najazdené a nachodené kilometre, napísané a vytlačené kilogramy papiera, zaplatené kolky…

Áno, v polovici vás to prestane baviť a po vybavení všetkého sa vám už ani nechce piecť.

Občas to totiž vyzerá ako v rozprávke o kohútikovi a sliepočke: sliepočka chcela vodu zo studne pre kohútika, ktorému zabehlo zrnko – ale najprv musela doniesť od rôznych postáv postupne rôzne veci, až nakoniec „sa horár zľutoval a dal pekárovi dreva, pekár dal koscovi chleba, kosec dal húske trávy, húska dala pánovi pero, pán dal panej list, pani dala studni kľúče, studňa dala sliepočke vody“.

Fáza číslo 3 alebo Už je to tu

Mám všetky papiere v rukách, prevádzkareň je nahlásená na živnostenskom registri, mám registračnú pokladňu, mám kde piecť, mám odberateľov, prípadne predajňu, ale ešte ma predsa len niečo čaká. Potrebujem mať stále zabezpečenú požiarnu ochranu, bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, úradne overené váhy, revízie elektrických zariadení, platím daň z nehnuteľnosti (ktoré sú oveľa vyššie ako pre bežné domácnosti),  za smeti, atď. , atď., atď. a za všetko sa – či už raz za mesiac alebo raz za rok – platí… A to som ešte nepočítala mzdu zamestnancov, vybavenie samotnej pekárne (pece, stoly, miesiče, ošítky, prepravky…), autá určené na zásobovanie, cenu surovín, spotrebný materiál a podobne.

Rečnícka otázka: Koľko by mal stáť chlieb, ak výrobca nie je dotovaný?